Stále sa niekam ponáhľame, neustále opakujeme, že nemáme čas, hlavne keď po nás niečo chce niekto iný, ako šéf v práci či profesor v škole a pritom, keď sa zamyslíme, klameme samých seba a zbavujeme sa priateľov okolo nás. Veta: „Nemám čas.“ je najčastejšou výhovorkou ľudí všetkých vekových kategórií tejto doby a povedzme si aj najvierohodnejšou, lepšie povedané najnevyvratiteľnejšiou, pretože sa nás len málokto opýta: „A čo presne máš na práci?“, čo je možno aj chybou.
Stane sa, že človek vysloví svoju výhovorku celkom nevinne a naozaj žije v predstave, že má príliš veľa práce a povinností na to, aby sa nemohol venovať priateľom, zábave, potešeniam života, či dokonca svojim deťom. Trendu súčasnosti však podľahla už väčšina ľudí, čo aj mňa samotnú pripravilo o okolie, či už v podaní mojom alebo ich. Nie som karieristka, nemám jasný cieľ, dokonca ani zahmlený, čo mnohí považujú za lajdáctvo a myslia si, že beriem život na ľahkú váhu. Nesúhlasím s nimi, ale nemám energiu a nechce sa mi ich presviedčať o opaku, aj keď argumenty by boli. Neviem, čo je tak strašne nepochopiteľné na fakte, že túžim len po rodine. Mať manžela, deti, byt, psa, pokoj na to, čo ma baví. Nepredstavujem si to jednoducho, budem musieť na to dosť tvrdo makať a to na tých najnižších pozíciách, ale nemám záujem o kariérny rast či milióny na účtoch. Stačí mi mať to svoje a vedieť to dostatočne zabezpečiť.
Skromnosť alebo lenivosť, riešia ľudia okolo a snažia sa ma analyzovať na základe prvých dojmov a toho mála, čo im poviem. Utvoria si svoj neotrasiteľný názor a hodia ma do príslušnej škatule, z ktorej ja zo zásady neleziem, lebo ma netrápi, čo je na škatuli napísané. Nemám záujem na tom, aby som niekam zapadla za každú cenu. Človek, ktorý len triedi a začleňuje a neberie do úvahy osobnosť, u mňa nemá šancu. Zrejme ani ja u neho, čo mňa však netrápi.
Komentáre