(16)
Sklenené lúče v pohári,
kamarát ruku pohladí.
Búriš sa v tanci davu,
no neoddávaš sa stavu.
Čo stále v hlave máš?!
...ruka, čo berie ti plášť...
Nemyslíš, nevnímaš,
oči len zatváraš.
Horúce dotyky, pery a dlane,
už znovu tušíš to, čo sa stane.
Prežívaš okamih bábky
a telo nemá viac drápky.
Opona padá a ráno sa rodí.
Dýchaš.
To jediné život ti radí.
(17)
Láska, čo dvíha to hruď,
je to, čo dáva mi chuť
s úsmevom blázna za ruku chytať,
s pocitom prázdna na teba číhať,
s dotykom neba mýliť si teba.
S pohľadom vraha, hádať sa nedá
a s bozkom tvojej lásky,
milujem ten pocit sladký,
čo nie je len filmom z pásky
ako faloš modernej krásky.
(18)
Rozmýšľa sklesnutý básnik
o slušnosti, čo máva vrátnik,
o pocite, čo v sebe má,
o rozkošných nedeliach,
o pohľade uhoľných baní,
o osobe, čo stále si chráni,
o perách, čo berú mu dych,
veď on nie je len jedným z tých.
Na konci básnik mení sa v kvet,
veď je to žena, čo nemá svet.
Plače nad ránom zmoknutých dní,
otvára srdce, hádže preč sny.
Otočí rukou len, ostáva stáť,
nemá strach, čo bude sa odohrávať,
keď nie si tu a nebudeš môj,
je mi to jedno, skončený boj.
Vidím ten tunel, čo sviečku má,
bežím som v ňom, ustráchaná.
Keď už ju skoro na dotyk mám,
spáliť sa, zhorieť v nej chcem,
Chcem podliehať nebeským tmám,
viac už nie, veď sa rehocem.
Na otázku či? nepoviem nie,
no odporné prebudenie,
preruší dilemu.
Obrátim sa k nebu.
kričím: čo je?!
Nevidíš, že tu ma to zabije?
(19)
Steblo za steblom, deň za dňom,
skrývaš sa v hniezde pod čiernym krom,
ako hviezdy, čo mlieko hľadá,
ako káča, čo labuť čaká,
čakám aj ja k novému ránu,
či zabudnúť, či pridať sa k vínu.
Úsmev odpláva, oči sú v hmle,
vidíš ho, ako ja, v ďalekom sne.
Nemá už obrysy, črty či tvár,
v srdci však navždy zostal ten chmár.
Chmár lásky nešťastnej, čo nemá pár,
nevzlykám, nehodlám opustiť bál.
(20)
Rada ti hladím nebeskú tvár,
odpusť mi, drahý, skrehnutú dlaň.
Čakanie na zázrak témy večernej,
vzalo mi teplo ukryté večne v nej.
(21)
Keď tvoj svet už bude mať poňatia,
o čom som ja, môj strach celý,
že čo spravím ja, ostane bez pohnutia
a moje srdce jak pomaranč zrelý,
že každá karta sa na mňa borí
a ja ostávam, kým anjel zhorí.
že zápalka nezraní ma tak,
ako keď odpláva posledný znak.
Znak lásky, čo raz si mi dal,
slovo,čo späť v duchu si vzal.
Až ráno budíš sa výnimočne sám,
hľadíš do prázdna, bez svojich dám,
len odkaz posledný na stolíku máš,
že láska bolí a sám zostávaš.
(22)
Krvavý dážď padá z výšok,
čo stále si chcel, piskot je líšok.
pozerám slepo na dno pohára,
pohľad tvoj zranený ruku mi podáva.
Javí sa všetko ako zlý tón,
v pozadí drámy počuť tvoj ston.
Pokusy chabé tvoje sú tiež,
načo sa pýtaš, aj tak to vieš.
Vieš, čo si myslieť máš, čo vravia iní,
veď mňa viac nevnímaš, oceníš pokyny.
Pomoc mi ponúknuť stále odmietaš,
odvaha chýba ti, pocity zdolávaš.
Prekonať vinu, strach nemáš síl,
dotknúť sa nebesky krásnych víl.
Prečo aj?
Veď našla raj.
Postava bledá mení sa v chlad,
kamenná hmla otvára sklad,
všade na tráve cítiš môj dych,
žeby som nebola pre teba vzdych?
Komentáre