17. mája 2010, KE
V živote človeka sa toho deje priveľa, niekedy je toho viac ako dokáže uniesť, niekedy sa nudí a začne premýšľať. Myslenie je znakom človeka, nevravím, že výhodou. Nedávno sa udialo pár nezvyčajných a neočakávaných vecí. Neboli podstatné, či prelomové, ale zaujali, prekvapili, vytočili. Rozmýšľať nad nimi v hocakom zmysle bolo zbytočné a nemalo zmysel, no aj tak sa tomu nedalo zabrániť. Staré myšlienky sa vykradli zo zabudnutia a vyšli na povrch do predstáv a spomienkových obrazov. Malo by to byť o nej, ale nie. Viac ma prekvapil človek, ktorého som naozaj nečakala, ani podvedome, už nie. Prežili sme spolu len veľmi málo, ani slov nebolo veľa, niekedy ani vedomia nie dosť. Neviem, čo sa stalo posledný spoločný večer, neviem, čo si myslel, alebo radšej nechcem vedieť. A teraz po takom dlhom čase sa znova ozval, z ničoho nič. Leto bolo úžasné aj bez neho, ale jeho slová a činy ten týždeň boli ako náplasť na samotu v mojom živote. Neverila som nič, hoci som strašne chcela a keď som mala hovoriť bola som bez slov, keď sa niečo zvrtne do vzťahu, som mimo, nemôžem nájsť slová, všetko je preč. Som neistá, nervózna. Neznášam sa za to, ale vždy je to tak. Nezmýšľam o ňom však už v romantickom zmysle slova, myslím naňho ako na známeho, ktorého som dlho nevidela, s ktorým by som ako s kamošom rada dala stret dakde dakedy. Ozval sa a vo mne sa prebudil iný cit, vrúcna náklonnosť.
Magický dátum a jeho okolie odhalilo ešte pár iných osôb, ktoré padli do minulosti. Maco sa zobudil zo zimného spánku, ale jeho neriešim. To je proste maco - úchyl. Na nič iné nemyslí, je to neuveriteľné.
Osoba, ktorá mi dala veľa, len o tom nevie, sa takisto rozpísala, o sebe. Neviem prečo to stále robím, ale nahováram si, že niekto je taký, ako nie je, hoci viem, že taký nie je, dúfam, že to, čo čakám, príde. Nie úplne a vo všetkom, ale v niečom áno. Aj ona bola taká ako predošlá, len som to nechcela celkom uznať. Na konci pri rozchádzaní našich ciest, som to urobila. Mám ju strašne rada, ale prečo ja mám také šťastie, že musím byť vždy v pozícii, ktorá zbožňuje a visí. Neriešim, poradím, pomôžem ak sa žiada, uteším, vypočujem. That´s all. Mňa nemá kto vypočuť, ale nie je to ich vina. Nemám, čo povedať, nežijem. Moje problémy nikdy ani nie sú moje a tie naozaj moje sú skôr pre psychiatra a ani o nich úplne neviem. Chcela by som sa len tak položiť na gauč a nič nerobiť, netlačiť zo seba slová, neúprimnosti, kecy na vyplnenie času. Chcela by som počuť tie priame otázky a chcela by som konečne povedať pravdu niekomu, kto by to vypočul a nechal tak, pomohol mi, zobral ma do náručia, odhalil kto som a povedal mi to, rovnako ako aj to, čo s tým robiť.
Nakoniec osoba s hlbokým O. Nasrala ma nespočetne krát, ranila, zradila, nikdy som jej to nepovedala. Mala som ju rada a bola mi na niečo, úprimne nebolo to len o zneužívaní. Milovala som párty, ale aj párty s ňou. Keď prežijete to, čo ja viete, o čom budem hovoriť. Po jej odjeboch, mám na mysli dva zlomy v kamárátstve, to viac z mojej strany nešlo tak nazvať. Áno, mali sme sa radi, pokecali sme nenormálne a tie párty, ale o tom to nie je. Všetko sa robilo podľa nej. Som taká, chcem, aby bolo ok a mne je to aj tak jedno. Spravím, čo je potreba a hoci si budem pre seba frflať, je to v dobrom záujme niekoho. Nezraniť, podržať. Upadať. Sebeckosť. Bola sebec a stále je. Nedá sa na tom nič zmeniť a ja jej to nepoviem. Asi preto, že aj ja sa bojím pravdy o mne a nechcem ju stratiť, aj keď to všetko je už vlastne stratené. Ja neviem, prečo je to tak. Nedokážem povedať zbohom, hoci by som mala. Lebo dávať dokopy to nič, je strata. Ale ja tiež myslím na seba, na svoje dobro, na svoju zábavu. Viem, že hoci sa len raz doma stretneme, bude párty, ktorá by s nikým iným nebola, viem, že si vypijem, že nebudem myslieť a bude my skvele. Keď nebude ona, nebude to, čo potrebujem a čo tak málo dostávam. Je to sebecké a neúprimné voči nej, ale povedať jej to? Riešením by bolo nájsť nových párty ľudí, ale ako keď tam, kde mám byť, nie som a sama nikde nepôjdem. Je to kruh, z ktorého sa nedá ujsť.
Komentáre