Pozerám ako sa pomaly ohnivá mení v popol a belasý ťažký dym sa vlní vo vzduchu a dostáva sa mi do pľúc ako vášnivý milenec. Držím ju, tenkú štíhlu a krásnu, v mojich prstoch, otáčam ju, láskam perami. Keď ju nechám žiť jej život, ostáva so mnou dlhšie, pohltí ma na niekoľko minút. Pár hodín po našom zblížení ešte cítim vo vlasoch jej omamnú vôňu, na rukách jej dotyk, v ústach jej chuť. Má pre mňa nesmierny význam, éterické čaro. Milujem, keď ju cítim vo vzduchu, na sebe či na niekom. Neviem to popísať, ale vo vnútri môjho tela sa rozozvučia zvony a v hlave mi na sekundu nič nefunguje. Ovládam ju len pasívne, hrám sa s ňou, nevysávam z nej jej krátky život a držím si ju v mojej blízkosti pre prípad núdze.
Nie som fajčiar, ale nie som ani abstinent. Možno nefajčím preto, lebo neviem ťahať, možno preto, že nechcem. Rozhodne však môžem o sebe povedať, že som spokojný pasívny fajčiar. Nemyslím ironicky, ako vyhlasujú zarytí nefajčiari, ale šťastne. Nemohla by som byť bez závanu nikotínového dymu, ktorý sa ťahá pomedzi ľudí. Mám problém, keď narazím na muža v cigaretovom opare, ktorého ruky chutia horko a vzrušujú ma už len svojou vôňou. Nechám sa ním ovládnuť a neviem sa sústrediť.
Neviem, prečo mám túto posadnutosť, zlozvyk či ako to nazvať...úchylku? , ale moja slabosť je vo vôňach, ktoré mi pripomínajú minulosť, to je moja chémia lásky, či skôr prvého poblúznenia. Je to iné ako s hudbou, hudbu počujú všetci a je väčšinou na nich kedy sa k nej dostanú, ale vôňa príde sama. Vôňu vníma každý inak*.
* samozrejme niektoré pachy sú vnímané dosť rovnako, ale veď všade sú výnimky
Komentáre
miss,
bonn,
m-r-v
úchylky...
mrv,
:)
a cvalom