Skupina tretia: TERIÉRY
Teriéry, ako skupina plemien psov, sú pôvodom z Britských ostrovov, kde sa už po stáročia chovajú poľovné psy, ktoré sa používali na lov líšok, jazvecov a inej zveri, ktorá tiež s obľubou uteká pred poľovníkmi práve do nôr, pretože tieto plemená sú označované, podobne ako v Európe majú tento prívlastok jazvečíky, „brloháre“. Preto aj pri názve teriér vychádzame z latinského slova terre, označujúce zem. Toto oslovenie im ostalo ešte z čias Rímskej ríše, keď Rimania v čase najväčšej slávy došli až do Anglicka, kde na území dnešného Walesu objavili malé psy, predkov teriéra. Rimania ich nazvali terarii, v Anglicku sa neskôr pre ne ustálil výraz teriers, ktorý sa do slovenčiny prekladá práve ako už spomínané teriéry.
Napriek tomu, že plemeno nesie všeobecné označenie „made in Britain“ aj ostatné časti sveta sa úspešne pokúsili o vytvorenie nového teriérskeho plemena. Napríklad v Nemecku vznikol tmavo sfarbený Jagdteriér, v Austrálii Austrálsky teriér, v Amerike Boston teriér, dokonca u našich českých kolegov, Český teriér.
Vznik plemena Český teriér sa pripisuje českej chovateľskej stanici „Lovu zdar“, ktorú založil zamestnanec lesnej správy František Horák. Na začiatku choval Škótskych teriérov, ktoré cvičil ako poľovných psov. Jeho teriéry mali záľubu v love, no boli až príliš agresívne a tvrdohlavé. Po tridsiatich rokoch chovateľskej činnosti sa dozvedel o plemene Sealyhamský teriér, ktoré bolo ovládateľnejšie, do lovu malo veľa chuti a navyše vynikalo výborným čuchom. Vtedy skrsla v Horákovej hlave myšlienka spojiť tieto dve plemená a ich nadanie na poľovanie do jedného nového plemena. Tieto psy mali mať podľa predbežného plánu malé ovisnuté uši, srsť nie príliš bujnú ani hrubú a na celom tele mali byť dobre pigmentované, pretože skoro bezpigmentová pokožka Sealyhamského teriéra trpela na slnku častými ekzémami. Prvým použiteľným potomkom kríženia psa Sealyhamského teriéra, ktorý mal v sebe anglickú krv, so sučkou Škótskeho teriéra, ktorá bola z jeho vlastného chovu, sa stal v roku 1950 pes, z druhého vrhu, menom Balda Lovu zdar, s ktorým Horák začal svoj nový chov. Krížil ho s jeho matkou, čím chcel dosiahnúť zosilnenie pigmentácie na tele, prenesenie vlôh pre ovisnuté uši na potomkov a hlavne chcel zabrániť zavlečeniu iných znakov do plemena použitím cudzieho jedinca, preto krížil vždy „v rámci rodiny“. Po šľachtení, vypracovaní a predložení štandardu Českému poľovníckemu zväzu bolo Horákove nové plemeno – Český teriér uznané v roku 1963 organizáciou FCI a jeho štandard uverejnila pod číslom 246. Nie je to síce naše národné plemeno, ale keďže sme boli súčasťou Československa, nedalo mi nespomenúť bližšie toto plemeno.
Na začiatku bol hlavný cieľ nájsť psa, ktorý môže sledovať škodnú zver do jej úzkej nory a nebojí sa neznámeho, temného prostredia, v ktorom sa bez rozmyslenia púšťa do boja s rovnako ťažkým a rovnako vyzbrojeným nepriateľom, ktorý vie, že mu ide o život. Postupne vyšľachtili teriérov, ktorých pôvodným cieľom bol nájsť a zabiť zviera, ktoré bolo ukryté pod zemou, no postupne ich ľudia cvičili na to, aby potencionálnu korisť donútili vyjsť zo svojho brlohu a v teréne si s ňou už bol schopný poradiť sám poľovník. Títo norníci sa však osvedčili aj pri práci na povrchu, pri naháňaní zveri z húštín, ako sliediče alebo duriče, tiež pri práci vo vode a pri prinášaní všetkého až do veľkosti malého zajaca.
Pre ich príjemný vzhľad a „vynález“ úpravy srsti však poľovnícke využitie týchto plemien ustúpilo do úzadia pred ich spoločenským využitím, verným príkladom by bol populárny Yorkshirský teriér či dokonca aj Foxteriér alebo využitím ako služobný pes v prípade Airdalského teriéra. Niektoré plemená nie sú využívané na poľovníctvo aj vďaka svojej dlhej srsti, ktorá by im mohla v „brlohárení“ dosť prekážať.
V rámci skupiny existuje vďaka spoločným predkom a zároveň krížením s inými plemenami niekoľko exteriérových odchyliek či úplných odlišností, ale ich charakter zostal nezmenený a postupne utvrdzovaný krížením s teriérovými plemenami, z ktorých vznikli. Jedným z príkladov je Jadgteriér. Niektorým poľovníkom s praktickým myslením sa nepáčila biela farba Foxteriérov a nutnú úpravu ich srsti, preto sa zámerným krížením s inými plemenami teriérov dopracovali k čiernemu Jadgteriérovi s hnedými odznakmi na srsti, ktorého úprava nebola nevyhnutná. Za účelom pozmeniť alebo vylepšiť vlastnosti teriérov vznikli intraplemenárnym či interplemenárnym krížením aj mnohé iné druhy teriérov, napríklad Yorkshirský teriér, Bullteriér atď.
Jednou z odchyliek je výška. Najväčším zástancom „rodu“ je Airdaleský teriér s kohútikovou výškou 58,5 až 60 cm, ktorý spolu s Írskym teriérom, Foxteriérom a inými patria do podskupiny stredne veľký s kohútikovou výškou okolo 40 cm. Teriéry nižšieho vzrastu, ktoré majú dlhšie telo v tvare valca podobné jazvečíkom, ale nohy rovné stĺpovité, radíme do podskupiny nízkonohé teriéry. Ďalej podľa typu srsti rozlišujeme dva základné typy, a to je kráktosrsté alebo hladkosrsté a dlhosrsté alebo hrubosrsté.
Teriér nadovšetko miluje vodu a je najväčším nepriateľom každého menšieho cicavca, pretože je známy svojou ostrosťou na škodnú. Okrem vynikajúcich loveckých vlastností, je aj výborným stopovacím, obranárskym, prípadne veľmi spoločenským psom. Je veľmi učenlivý, chápavý, vždy veselý a ochotný vyviesť nejaké šibalstvo. Pokiaľ dostane poriadny a zodpovedný výcvik s energickejším vedením, je dobre ovládateľný a poslušný, veľmi dobrý strážca. Je ostražitý, otužilý, rýchlych pohybov, bystrého výrazu, s dychtivou reakciou aj na ten najslabší podnet, pričom môže byť však problémom jeho neznášanlivosť s inými psami. Rýchlosť a vytrvalosť sú u neho rovnako dôležité požiadavky ako sila. Je aktívnym lovcom, smelým, silným, hutným a srdnatým psom, pôsobiacim veselo a neohrozene. Bystrosť, pohyblivosť, odvaha, húževnatosť, ostrosť, ale zároveň prítulnosť a vernosť k pánovi sú jeho prednosti. Je veľmi inteligentný a charakterný. Je plný ohňa avšak milej povahy k ľuďom, ktorí si ho získajú..
Hlava je vo všeobecnosti dlhá, užšia a lebka plochá. Telo svalnaté, s dlhým krkom bez záhybov či laloka. Uši sú v tvare „V“, malé, ale primerané k veľkosti tela, pričom horná línia sklopeného ucha, ktoré je u väčšiny teriérov ak nie sú vztýčené, by mala byť nad úrovňou lebky. Farba nosu prevažuje u teriérov čierna.
Teriéry, teda okrem typických spoločenských plemien tejto skupiny, sa ako dosť živé a čulé stvorenia nie príliš hodia starším, pokojným, či jednoducho lenivým ľuďom, ktorý nie sú schopný nájsť si čas na svojich miláčikov. Už za svoju oddanú a aktívnu povahu si zaslúžia energického človeka, ktorý sa im bude rovnako, ako oni jemu, oduševnene venovať celým svojím srdcom. Ako sa zvykne hovoriť: „Aký pes, taký pán.“ Čo jednoznačne platí aj v tomto prípade. A v prípade teriérov možno dvojnásobne, pretože tak by to naozaj malo byť pre šťastie pána aj psa.
Použitá literatúra:
Trojan, K.: Niečo o psoch, Príroda, Bratislava, 1976
Najmanová – Humpál: Atlas plemen psů, SZN, Praha, 1981
Taylor, D.: Veľká kniha o psoch, Media klub, Bratislava, 1996
Raber, H.: Plemená psov, Blesk, Ostrava, 1995
Bakoš, A., Hell, P.:Poľovníctvo 2, PaRPRESS, 2000
Komentáre