ZA, 19 jan 2011, 02:11
Je hlboká noc, vlastne už skoré ráno, a na nebi svieti plný mesiac. Keď človek výjde von, všade je ticho, tma a studená mesačná žiara. Vzduch je čistý a dá sa v ňom rozmýšľať. Mám rada tieto momenty dňa/noci, no niekedy ma naozaj prinútia myslieť. Stane sa a zrazu príde pocit, ktorého sa nemôžem zbaviť, kým to nedám na papier či do .doc, ako dnes.
Nemala som zlé detstvo a ani život zatiaľ nie je naozaj tragický. Mám niečo za sebou a zrejme dosť pred sebou, tak prečo som sa toho reálneho sveta chcela zbaviť? Je jedno, aký život vediem, či je pokojný alebo divoký, frustrujúci či zvrhlý, stále sa musím zamýšľať aj nad niečim iným, svetom v mojej hlave, myšlienky, ktoré niekedy žijú vlastným životom.
Dôvody boli asi vždy závažné, pre mňa a v tej chvíli, v momentoch najväčšej nenávisti a hnevu namiereného proti niekomu či sebe. K jednoduchému záveru sa dá dôjsť ľahko a postupne som naň už prichádzala automaticky a bola som s ním vyrovnaná. Beriem ho ako jednu z možností: poddanosť, odpor, samovražda.
Samovražda...Kto na ňu ešte nepomyslel? Kto sa nad ňou hlbšie nezamýšľal? Kto sa ju pokúsil uskutočniť? Kto uspel? Na posledné „kto“ však už neexistuje priama odpoveď. Samovrah je ten, kto sa dobrovoľne rozhodne ukončiť svoj život spôsobom, ktorý si sám vyberie. Toto označenie zostane človeku navždy či uspeje alebo nie. Ja ním nie som. Myslím, že ešte nenastala tá pravá chvíľa. Vtipné je, že stačí len krok, ktorý poznám, a bolo by všetko inak. Ale ešte sa mi nechce kráčať tým smerom, teraz nemôžem.
V minulosti som bola na tenšom ľade a hoci som nikdy nenabrala odvahu prekročiť pomyselnú hranicu, v hlave som mala celý plán a to ma upokojilo. Keď som si presne prestavila celú akciu S, vedela som, že všetko je v poriadku. Neprekročila som hranicu, pretože som stále čakala, že bude horšie, že niekto iný prekročí hranicu, ale ja budem v bezpečí, pretože mám svoj plán. Stačilo tak málo, jasne si to uvedomujem.
Stala som sa silnejšou, mám za niekoho zodpovednosť a situácie ma posúvajú vpred, ale pocit, že mám únikový východ, pocit, ktorý ma vždy ukľudnil, sa vytratil. Viem, že si nemôžem dovoliť zbabelo utiecť. Najjednoduchšie riešenie sa stalo neprijateľným a priestor dostal boj o prežitie. Budem musieť len poriadne zapojiť mozog aj svaly.
Komentáre