Antropomorfizácia psov a zoomorfizácia majiteľov
V prvom rade by bolo určite vhodné objasniť všetky cudzie pojmy v názve témy, ktoré síce pôsobia zložito až krkolomne, ale význam pozná každý z vás. Antropomorfizácia, ako slovo, pochádza z gréčtiny a skladá sa z dvoch častí, čiže antropo, čo znamená človek a morfo, v preklade tvar. Keď to teda spojíme a mierne vysvetlíme, ide o konanie, pri ktorom sa niečomu neživému, respektívne niečomu nie ľudskému, prisudzujú ľudské vlastnosti a charakteristiky. Podobne je to aj v prípade slova zoomorfizácia s tým rozdielom, že tu sa prisudzujú človeku vlastnosti zvierat. Jednoducho človek sa väčšinou nevedome stotožňuje so zvieraťom zo svojho bezprostredného okolia, napríklad so svojím psom, a to až príliš, a naopak z neho robí niečo, čím nie je, pričom samo zviera by tým človekom, určite nikdy ani nechcelo byť. Je to zlozvyk súčasných ľudí, pretvárať všetko, všetkých, od prírody po nás samých. V rámci nášho antropocentrizmu, sa chceme vidieť vo všetkom a taktiež nám záleží, aby sme my boli všetkým. Niektorí by mohli povedať, že je to len naša snaha začleniť prírodu do nás a nás do prírody, ale výhovorkami by sa nemala zakrývať skutočnosť, že rovnováha pomaly, ale iste prestáva existovať.
Hranice boli odjakživa pevne dané a presne určovali, kto kam patrí. Postupným vývojom, sa dostával do popredia jeden priveľmi mysliaci element – človek. Prišiel na to, že sám sa nedostane ďaleko, preto po svojom boku vyčlenil kúsok miesta pre zvieratá a najviac ho zaujal pes, pretože mal preňho veľa prínosov. Tak ako sa aj naďalej vyvíjal homo erectus aj canis lupus familiaris obhájil svoje postavenie v tejto pseudosvorke. Stal sa obľúbeným a veľmi populárnym domácim miláčikom, častokrát aj módnym doplnkom, no hlavne verným spoločníkom. Naučil sa oddane spolunažívať pri človeku a aj napriek svojej pudovosti takmer úplne prispôsobil svoj životný rytmus ľudskému tempu.
Ľudia zvyknú hovoriť, aký pes, taký pán. Niekedy to myslia v dobrom, inokedy zlomyseľne, záleží na situácii, v ktorej psa práve vidia. Jednoznačne to však nie je objektívny ani vedecký názor. Je to len zaužívané klišé, ktoré nie je vždy na strane psa. Pes ako zviera jedná pudovo s vidinou uspokojenia vlastného cieľa, pričom človek sa chová presne rovnako, len pri tom ešte myslí a v tom je jeho zákernosť, čo je špecifickým znakom tvora špekulatívneho. Je to zároveň hlavný dôvod, prečo pes nebude človekom a človek nikdy nebude psom. No ani s týmto pomerne jednoduchým vysvetlením si zrejme nevystačíme, lebo stále vidíme na ulici okolo seba poskakujúce dôkazy o opaku. V duchu mylnej predstavy nevzdelaných majiteľov psov, ktorí považujú psa za kus seba, za svoje dieťa, sa správajú k tomuto, pôvodne divo žijúcemu druhu, zrejme ako k človeku. Tvrdia, že ho milujú, urobili by preňho všetko na svete, ale pri najbližšom prosebnom pohľade pri stole, mu hádžu pekne prepečené mäsko, čerstvé zákusky, kusisko čokolády. Keby ste im v tej chvíli naznačili, že to nie je preňho priveľmi zdravé, že mu to dokonca škodí, pozrú na vás ako na nepriateľa psov, alebo ešte horšie, vedia o tom, ale nemôžu odolať psiemu pohľadu. Vtedy je vhodná otázka, či by aj svojmu ľudskému dieťaťu v prípade alergie na orechy, kúpili solené arašidy, odpoveď je všetkým jasná a dôsledky tiež. Pes je rozmaznaný, o jeho rebrách môžeme len snívať, kĺbom skrátime životnosť na minimum a z „dunča“ máme bezzubého na dialýzu odkázaného kamaráta. Vtedy sa pes najviac podobá človeku, keď z neho urobíme mrzáka.
Pes vždy bol a bude len zvieraťom. Odjakživa žil v prírode, staral sa o seba, lovil, spal, množil sa aj hral vonku a to v hocijakom počasí. Na vonkajšie podmienky je fyziologicky uspôsobený a zvyknutý. Samozrejme šľachteným sme aj túto jeho cennú vlastnosť statočne otupili, u niektorých plemien úplne odbúrali, ale stále je psom. Má štyri nohy, po ktorých má chodiť, preto ho netreba niesť ako dieťa, má hrubú kožu s podsadou a srsťou, ktorá ho chráni, preto ho netreba navliekať do šiat, má silné zuby, ktoré si musí sám potrápiť, preto mu nemusíme servírovať rezne na tanieri a takto by sme mohli pokračovať ešte dlho. Tým, že psa naučíme na ľudský štandard, teplý domov a mäkkú posteľ, sami doňho akoby vtĺkame, aby bol nami, jasné, že nie úplne, keby nám totiž začal protirečiť, vieme sa ho veľmi rýchlo zbaviť.
Ľudia, ktorí nepoznajú myslenie psa, jeho logiku, sa často hrnú do výcviku. Preceňujú psí mozog, myslia, že je aspoň na ich úrovni, a očakávajú nadmerné výsledky za minimálny čas. Je to nemožné a ani za použitia najrôznejších prostriedkov nedosiahnuteľné. Pes potrebuje systém, motiváciu, pochopenie. Keď naňho kričíme, nemá to efekt, pokiaľ ho nenaučíme našej reči. Jeho to stresuje, nemôže sa sústrediť a majitelia zachádzajú do extrémov. Pritom ide len o zbytočné preceňovanie psa a naše preveliké nepotrebné ego. Psovi sa totiž nedá vysvetliť metodika výcviku ako človeku, ktorý by si z toho mal zobrať návod a neskôr ho prispôsobiť svojmu psovi.
Sú však aj prípady, keď pes totálne pohltí svojho pána. Ten stratí záujem komunikovať s inými ľuďmi, svojím druhom, pri stretnutí na všetkých doslova vrčí, chýba téma aj chuť. Má pocit, že prázdne rozhovory mu nič nedávajú a sú stratou času. Oveľa radšej sa venuje svojmu psovi, ktorý mu rozumie a má ho nadovšetko rád. Celé hodiny rozpráva do tej milej nemej tváre a je presvedčený o jeho porozumení. Áno je dokázané, že psy sú do určitej miery empatickí, dokonale vedia čítať našu mimiku, gestá a nevedomky nás dokážu rozosmiať, ale to nie sú dôvody prestať vnímať okolie. Pre psa, ako aj pre nás je nesmierne dôležitá práve socializácia.
Je prirodzené, že milujeme svojho psa a je tiež prirodzené, že chceme, aby tu s nami zostal, čo najdlhšie. No pes starne, slabne, chorľavie, tomu sa nedá zabrániť. Vo voľnej prírode, kde nefunguje pojazdná veterinárna klinika, staré a choré zvieratá opúšťajú čriedu či svorku a sú zabité nepriateľom alebo zomierajú samé. Pes nemôže odísť, pán ho pripútal. A keďže človek je aj tvor cítiaci a sebecký, často možno v ordináciách vidieť 10 či 15-ročných psov, ktorí nevládzu chodiť, vďaka nefunkčným obličkám sú intoxikovaní, úplne poblúznení, utrápení. No napriek nulovej šanci uzdraviť sa, sú napojené celé dni na infúziách a s pánom pri boku čakajú na zlepšenie. Keď sa psíkovi vďaka litrom umelej výživy podarí nabrať trochu falošnej sily a je schopný konečne aspoň zaštekať, majiteľ s nádejou naivne verí, že možno zajtra sa aj postaví. Pes trpí o týždeň dlhšie, len aby mal majiteľ akýsi pocit zadosťučinenia, potom zomrie. Je veľa prípadov, kedy sa oplatilo skúšať rôzne alternatívy liečby, najmä u mladých psov, ale je aj veľa takých, kde je na prvý pohľad jasné, že pes sa z toho už nevylíže, a vtedy by sa mal človek odosobniť, prekonať city a pochopiť kolobeh.
Na záver asi len toľko, že v normálnom svete sa nedá jednoznačne veci oddeľovať, psa sme poriadne poľudštili a my sme nebadane zdiveli, no keď všetko udržíme v triezvych líniách a pochopíme aj to, čo nám chce povedať príroda, mohli by sme dospieť k určitej osobnej rovnováhe, k tej globálnej nám už nič nepomôže.
Komentáre
Psi