Dnes som sa pozrela okolo seba, ale len na chvíľku. Kopa starostí okolo mňa mi to veľmi nedovoľuje. Často som nervózna aj z ľudí či zvierat blízko mňa, a niekedy si to ani nezaslúžia, hlavne tie zvieratá. Dnes, keď som tam tak stála a rozhodovala sa či ju pustiť či nie, lebo som zaručene vedela, že sa budem o päť minút príšerne zlostiť, pozrela som okolo. Stála som v strede čistiny, širokého priestranstva, nedávno pokoseného, vlhkého od stáleho dažďa, vo vzduchu bolo cítiť pokosenú trávu aj tú nahnitú spred pár dní, kvapka mi kde tu padla na tvár i ruku, ktorá zvierala dlhé vodidlo, bolo jasno hoci tmavé oblaky kraľovali nebu, bola som tam sama, len kdesi v diaľke sa črtala masa detí na výlete v tom psom počasí, doslova a ja som tam len tak stála a pozerala okolo seba. Prečo? Zaujala ma jedna vec na tom všetkom. Všade, a to myslím smrteľne vážne, lietali tesne nad zemou mladé vtáčiky, neviem aký to bol druh, niečo ako lastovíčatá, ale pôsobilo to takým neuveriteľne živým dojmom, ktorý vás nútil na okamih zastaviť sa a dýchať. Stojíte a okolo vás sa nebezpečnou rýchlosťou kdesi na úrovni stehien bleskurýchle premávajú vtáčiky. Bolo to nesmierne milé, upokojujúce a psa som pustila sa vybehať. Nech má aj ona radosť. Všetci si jej trochu zaslúžime. Samozrejme o desať minút som pri jej privolačke skoro vybuchla. DÝCHAŤ!
Moment
21.08.2010 20:56:00
keď je krása okolo a blízko
Komentáre