Všetko sa okolo nás rýchlo mení. Nie je to pre nikoho novinkou a všetci rovnako vieme, že sa s tým nedá veľa čo robiť. V momente, keď sa však nezmení tak výrazne niečo v našom okolí, ale o to viac naša rodina, alebo dokonca my osobne, ide o vec hlboko sa týkajúcu nás a teda osobnú a my si ju starostlivejšie všímame, sme z nej omnoho viac prekvapení a chceme ju okamžite riešiť, čo je však už neskoro. Prísť do starého prostredia po dlhej dobe a musieť tam zostať na nejaký čas je pre mňa ako za trest. Je to domov, rodina, ale poznávam len tváre, nie osobnosti, súvislosti. Nie je to ich chyba, nevyčleňujú ma, ja to skôr stíham sama. Nechápu, čo je celkom evidentné a ja nechápem danú výchovnú taktiku, čo ma s mojou minulosťou a skúsenosťami privádza do zúrivosti. Pretrpieť a znova ujsť do môjho útočiska na východ, a tam samozrejme prežívať utrpenie iného druhu. Je to ťažké. Žiť z ničoho, bez istoty, vedieť, že som bez pomoci, bez pokoja. A predsa to nazývam útočisko, hoci sa ho neuveriteľne bojím až desím. Neviem, čo budem robiť, keď sa vrátim, kde budem bývať, čo jesť. Ten čas sa blíži, čas odchodu, čas nových starostí a strastí. Podľa všetkého ma čaká samota, smútok a z toho vyplývajúca nervozita a zúfalosť. Lekári tvrdia, že sa máme vyhýbať stresu a nevystavovať sa mu už od mlada, ale dá sa to? Ako riešiť nevyriešiteľné, a sám? Veď už niečo riešiť je stresujúce. Stres nie je choroba, je to nálada, ako smútok, ako radosť. Je všade, je ako Boh:) nevidno ho, ale je tam a je zákerný. No nejdem nikoho urážať ani odsudzovať. Boh je v tých, ktorí v neho veria, nikde inde ho totiž nikto nikdy nenájde.
To mi pripomína jednu nedávnu udalosť. Na jednej strane smutnú, na druhej veselú. Nie som nadšenec ľudskej rasy, hoci sama do nej patrím, ale to mi nezabránilo sa podieľať na verejnej zbierke pre postihnutých. Motív bol jednoduchý, v tom momente jediná možnosť zarobiť aspoň niečo a to len za čas strávený žobraním pre vec neurčitú. Po hodine som samozrejme začala ľudí nenávidieť ešte viac, ich ignorantská arogancia ma nesmierne rozčuľovala a všetko, čo som mohla bolo pokračovať ďalej a prihlúplo sa usmievať. Neodpustila som si aspoň, pri každom jednom, výrazné, sarkastické a stopercentne pochopené ďakujem, aby mi bolo aspoň na duši dobre. Ľudia si neuvedomili, že ja nie som ich nepriateľ, že som iba prostredník, pešiak. Nikoho som nepresviedčala, nenaliehala, bolo to na nich a tu sa naše postoje asi rozchádzali. Potvrdilo mi to absolútnu nevychovanosť národa, pretože nejde o to prispieť, ale reagovať, keď vás niekto slušne osloví, lebo „nie“ je tiež odpoveď. Bohužiaľ, až na pár jedincov, všetky vekové kategórie sklamali. Najviac ma pobavila pani, ktorá na mňa vytiahla Boha, s tým, že onedlho nebudú (vďaka Bohu) žiadne choroby ani postihnutia a On nám pomôže. Neprispela. Odpoklonkovala som ju so smiechom, že je to našťastie jej názor, ja mám iný, ďakujeme a dovidenia. Hold, podľa niekoho si dal Boh asi len tisícročnú dovolenku. Mier s vami.
(11. august 2010, ZA)
Komentáre