(1)
Mozog krváca nádejou, oko plače,
nevládze srdce už ďalej biť,
pre všetkých je to záhadou,
viac nezmôže ten,
čo nedokázal prekvapiť.
(2)
Stratená duša pláva prieplavmi,
láska, čo týrala jej však zabráni.
S nádejou krásy sa ponára
do hnilobnej úzkosti somára.
(3)
Oko omámi ružovú bledú,
spojí sa navždy zelená v hnedú.
Splynutie večné, sen stebla trávy,
stúpa do hlavy pohlavie opačné.
(4)
Dvíha sa lúka s vetrom,
víla sama si kráa,
v rukách len krehké vtáča,
rozmarne líha si za strom.
Ponorí vlhké ruky,
chladnou stane sa tvár,
v srdci trápia ju muky,
on zakáže otvoriť snár.
(5)
Stráca strieborný kľúč,
po ulici vlhkosť beží,
v náručí ťažko sa leží,
opúšťa posledný púšť.
(6)
Prasknutá dlaň
skláňa sa nad vínom.
Čoskoro temnota hviezd
preletí sklenníkom.
Uhlíky nevinné,
slzami podliate,
začína nešťastie
v nešťastí prekliate.
(7)
Chladný súmrak temného stonu,
ovanie tvár nemého stromu,
otvára srdce konárom básne,
podľahla nesmelá zvodnému v krásne.
(8)
Zmieta sa v bolesti,
srdce je v ohni,
ľadová neha behá jej v koži,
núti ju: spomaľ, poddaj sa, oži!
(9)
Vášnivé plamene na poliach planú,
rozprúdia dusivú záplavu slanú.
Hlávku v dlani stráži kráľ,
ktorý len zriedkavo sám tam stál.
(10)
Nádej začína kolovať v žilách,
opustí domov, bojí sa strachu,
podlieha túžbam, viac nemá v silách,
a to, čo chcela zostáva v prachu.
Strohá odpoveď, úsmev a bozk
čakali vedľa nej, keď vstala skôr.
Zrkadlo ukáže, čo skrývať chceš,
črepiny krvavé, utekaj preč.
(11)
Ležia tam na ceste pastelky smiechu,
chýba tá s rubínom stráženým v drieku,
polámal sny detské v jej prvom hriechu,
poškvrnil vedome nevinnú miechu.
(12)
Oči kričia na teba šialene,
pery len úsmev, čo vyzerá skreslene.
Nechápeš slová, čo ležia na posteli,
akoby zahynul holub, čo poslali.
Rozprávaš, no ja už ďaleko som.
Odchádzam a stávam sa človekom.
(13)
V rane okamihu zradiť dokáže,
čudovať sa nedá, človek už nevládze.
Čo keď raz uvidím v uličke zvonec?
Bude už konečne všetkému koniec?
(14)
Zachráni žabiak
princeznú bledú?
Obehne chromý
planétu celú?
Zatvoria oči všetci, čo stoja,
akoby nechceli, či sa len boja?
Odvaha chýba, činy sú pass,
zaspáva šípová, zaspáva zas.
(15)
Rozum lesom sa túla,
srdce bije divo,
akoby to, čo ma ťaží,
lásky je kladivo.
Nachádzam vlhký
pás zeme podo mnou,
srnka sa skláňa
nad mojou mŕtvolou.
------------------------------------------------------
Komentáre