21. mája 2010, KE
Nezáväzný deň. Napriek skúške a dlhej ceste s nie práve mojím človekom bol super deň. No stress, skoro. Náhodné stretnutie, príjemné strávenie času vonku so sučkou, chlapcom a jeho sučkou. Všetko v rámci hraníc stresu. Bolo mi strašne príjemne, hoci som často nevedela, čo povedať, ako vždy. Stále len o psoch viem a nič iné. Mám problém vyprodukovať normálnu otázku na inú tému, lebo všetko, čo o danom človeku viem je to, že má psa. Ani jeho meno neviem, hoci nemyslím, že on vie moje. Dokonca vždy zabudnem aj na to, čo študuje. Neviem, čo je so mnou. Väčšinou si viem o ľuďoch čo to zapamätať, ale na VŠ stále len priveľmi selektujem a vyraďujem a potom mám problém s hocikým komunikovať. Som z toho trochu vykoľajená, ale momentálne ma napĺňa šťastím dnešný deň. Nemá to nič spoločné s úspešnou skúškou ani so žiadnou romantikou s „feťákom“. Proste mi dnes bolo dobre. Bola som šťastná, že psy si konečne na chvíľu sadli, že večer šlo všetko ako malo, že som bola relatívne uvoľnená, že sa pomaličky učím brať veci s väčšou ľahkosťou, hoci naozaj len veľmi pomaly. A priznám sa, že ma aj známy konečne videl aj s niekým, nie ženou či psom, a možno má o čom premýšľať a možno nie a tiež vyraďuje ako ja. Ale potešilo ma to ďalšie náhodné stretnutie dňa. Najväčšiu radosť mám, ale z pokecu:). Málo komunikujem s ľuďmi mimo kruhu, tak naozaj, úprimne a viac ako max. 10 minút. Neviem niečo mi na ňom sedí, neviem čo, ani ma nejak osobitne nepriťahuje, ale je taký zvláštny typ. Milo zvláštny, v dobrom. A mám ho rada, teda rada ho stretnem. Hoci ja som vždy nadšená z pokecov s chalanmi, pokiaľ ide o rozhovor dlhšieho typu len tak. Napĺňa ma to radosťou. Ani neviem prečo, ale je to tak.
Komentáre